„Dôležité je, aby si bola dobre pobalená.“
„Kam sa mám baliť?“ vyvalila obrovské čierne očiská.
„To ešte neviem, že kam. To nevie nikto. Jedno je však isté. Pôjdu iba ženy. Mužov sa to vraj netýka.“
„Ty si húlil?“
„Žiaľ, nie.“
„A o čom to teda točíš?“
„O konci sveta. 2012. Údajne sa to týka iba žien. Čítal som na webe tvrdenie nejakej sekty.“
„Niekomu nedala ženská, tak dáva bájky v diskusných fórach?“
S Bratislavou mali tí, o ktorých nehovoríme, problém. Nevedeli sa dohodnúť, do ktorej segregačnej zóny ju zaradia. Či k F54 alebo F70. Nakoniec sa rozhodli pre sedemdesiatku. Do tej druhej nanominovali Brno, vraj je tam viac žien.
Obrovský teleport sivej farby priparkovali na lúke za Račou. Ženy sa mali zoradiť podľa inštrukcií a identifikačného čísla, ktoré dostali pred pár týždňami mailom. Bára bola 7GT5543PO-QS. A to pre nás znamenalo nádej. Teda dúfali sme v to. Slovenská akadémia vied v médiách odprezentovala teóriu, pomocou ktorej identifikovala význam posledných dvoch znakov. Len škoda, že tí, o ktorých nehovoríme, to nepotvrdili. Zloba totiž nastala, keď sa tí, o ktorých nehovoríme, rozhodovali, aký jazyk budú na planéte Zem používať. Vybrali si latinčinu, idioti. SAV usúdila, že QS znamená „quoad sanationem“, čiže „s vyhliadkou na uzdravenie“. To sme sa dozvedeli až tri dni po tom, ako význam všetkých skratiek zverejnili na svojej internetovej stránke. Kvôli návštevnosti sa im zrútil server. Verili sme, že Bára sa raz z toho neznáma vráti.
Nervozita v meste sa dala krájať. Ženy navlečené do tyrkysových pršiplášťov zaplnili ulice. Nič iné si so sebou zobrať nemohli. Hromadnú dopravu mali v ten deň zadarmo. V blízkosti teleportu bolo cítiť zvláštny pach.
„Fúj, čo to tu razí?“ zakričala Bára nervózne.
Ženy postupne nastupovali do teleportu. Tých, čo o nich nehovoríme, sme nevideli. Báru som držal za ruku celý ten čas, ako sme sa v šóre pomaličky blížili k teleportu. Po líci mi stiekla slza. Veľká ako hrach. Odrazu som zacítil, že sa Bára uvoľnila. Akoby ju ten smrad paralizoval.
„Čo sa deje, zlato?“
„Neviem. Takto som si koniec sveta nepredstavovala,“ usmiala sa.
„Ani ja. Som zvedavý, aký bude ten náš.“
„Videla si Ficov prejav?“
„Plakala som.“
„To ťa vážne dojalo? Ako so zaslzenými očami objal Tomanovú a dal jej kyticu karafiátov?“
„Nie, krájala som cibuľu.“
„Cibuľu?“
„Maďarské občianstvo, maďarský guláš.“
„Šibnutá!“
„Mali by sme si dať odmerať tlak, myslím, že to prežívaš viac, než ja.“
„Bojím sa.“
„Čoho?“
„Že ťa už nikdy neuvidím.“
Jej dlaň v tej mojej chýbala iba minútu, no stále som ju cítil. Krátko predtým, ako vstúpila do sivého teleportu, otočila sa a usmiala. Nejaký postarší pán mi podal vreckovku. Jeho žena už bola v teleporte.
„Miloval som ju, no občas mi liezla na nervy,“ povedal.
„Ja ju milujem stále, v čísle má QS.“
„Moja M.“
„M?“
„Moribundus,“ odpovedal smutne a kamarátsky ma oblapil.
„Znie to nechutne. Ani nechcem vedieť, čo to znamená.“
„Čo si tu bez tých žien počneme?“ opýtal sa.
„To si neviem ani len predstaviť.“
„Nezájdete so mnou na pivo?“
Na pivo? Keby vedel, že som teplý ako radiátor uprostred vykurovacej sezóny, tak by ma na pivo nevolal.
„Myslím, že som vás videl na dúhovom pochode,“ zadelil nečakane.
„Na dúhovom pochode?“ vyviedol ma z miery.
„Po rokoch som oprášil bomberu, naleštil kanady a s chalanmi sme vybehli do ulíc.“
Kým sme sa dostali do mesta, trvalo to hodinu. Zápchy. Uplakaní policajti nestíhali usmerňovať dopravu. Cigaretový dym v krčme sa dal krájať. Pivo bolo odporné, nemal kto vyčistiť trúbky.
„Vy teraz niekoho máte?“ opýtal sa a rubol do seba hruškovicu.
„Mám.“
„Škoda.“
„Prečo?“
„Mohli sme si pošpásovať.“
„My dvaja?“
„A nie?“
„Myslím, že nie.“
„Prečo?“
„S bomberou?“
„Nie, bez.“
„Dáte si ešte panáka?“
„Hej. Ale tak čo tu teda budeme bez tých žien robiť?“
„Už som vám povedal. Neviem.“
„To sa z nás stanú buzeranti?“ zdvihol obočie.
„Nemaľujte čerta na stenu!“ tá konverzácia mi začala liezť na nervy. „A na dúhovom pochode som nebol.“
Spili sme sa ako prasce. Ledva som sa dotackal domov. Vo vzduchu bolo cítiť žiaľ. Ulice zaplnili desiatky zronených mužov. Čo teraz robí Bára? Kde do pekla je? Je v poriadku? Uvidím ju ešte niekedy? V hlave mi zablyslo milión nádherných spomienok. Ako sme z gaštanov robili figúrky. Napiekli koláče a tancovali na Chemikov.
Skoro som sa pošťal, kým som odomkol. Kľúče od bytu boli zakliesnené hlboko vo vrecku. Stíhol som to. Seko bol už doma.
„Čo sa to do piče na tom svete deje?“ zareval som zúfalo, keď som ho zbadal sedieť v kuchyni.
„Nerev!“
„Čo nerev? Čo nerev? Neser ma!“ sral ma.
„To kde si sa tak zrúbal? Kde si bol?“
„Milueš ma ešte?“
„Pýtam sa, kde v riti si bol!“
„Tak miluješ ma ešte?“ zakričal som ako zmysov zbavený.
„Nevrieskaj tu, zobudiš Báru!“
„Báru?“
„Báru.“
„Báru?“
„Báru!“
„Kde je?“
„Spí. Prišla na smrť unavená.“
Fľaša bieleho bola prázdna. Sadol som si k onu a zapálil. Odľahlo mi, je tu. Škoda len, že svet osprostieva.
A my s ním.
