Deň môže byť lepší s Orange

Autor: Martin S. Rončák | 14.4.2011 o 11:32 | (upravené 14.4.2011 o 11:56) Karma článku: 9,95 | Prečítané:  1290x

Darmo sa ja vytešujem z toho, že patrím k tým šťastnejším a nemám žiaden paušál, že mi na prevádzku mobilu stačí kredit za pár eur mesačne. Až som sa včera prebudil do upršaného rána a v kalendári si prečítal „vybaviť mobilný internet!" V tej chvíli som však ešte netušil, že veľký Pomaranč, ktorému raz-či-dvakrát mesačne kešujem za kredit, mi ukáže, ako s ním deň môže byť lepší.

Vyštverám sa krátko popoludní na Pomarančovník v Avione. Trochu zavalitý pomaranč ma posiela do Polusu, že oni nemajú nič. Strom malých pomarančov a pomarančiek v Poluse hýri farbami, svetelnými a zvukovými podnetmi z každej strany. Som mierne dezorientovaný, napokon však z mašiny vyfasujem číslo a postavím sa do šóry.

Vyťahujem z tašky MacBook Air. Ešte donedávna som naň ako dlhoročný windovsák nadával ako pohan, no dnes už na jablko nedám dopustiť. Položím ho na stôl pred zrak pomarančky vymaľovanej ako plagát a pýtam sa, či ich nový parádny Kreditný internet LEN ZA 39 EUR bude fungovať na tomto konkrétnom jablku.

Pomarančka dôležito vyťahuje modem z krabičky, na ktorej sa kreslený oranžový týpek s notebookom v ruke a okuliarmi v štýle „som trtko“ uškiera jak zakysanka po záruke. Čumí na drobným napísanú špecifikáciu výrobku a otupne ako jarná únava dvihla zrak, aby mi povedala, "určite áno!" Však, budúcnosť je jasná, budúcnosť je Pomaranč...

Hodinu cestujem z Polusu... zápchy, nervozita, dážď, vietor, nové koľajnice pod stanicou, štadión drahý ako metro, policajti s píšťalkami a dôchodca v zelenej 205 z Malaciek predo mnou. Do toho telefón... treba vyriešiť toto, treba poslať tamto, máš to v maily. Neklesám na duchu, hovorím si, buď rád, že si sa dožil budúcnosti a že ti dnes veľký Pomaranč ukáže, ako s ním deň môže byť lepší.

Prichádzam domov a napĺňam svoj kyselinou ošľahaný žalúdok. Som o niečo spokojnejší. Je pol siedmej. Vyťahujem kreslenú krabičku s vyškerencom a púšťam sa do inštalácie. Nejako sa mi to celé nepozdáva! Nenabieha. Vytiahnem a čakám. Nabehne zelená guľka. Kliknem. Ikona zablysne. A nič. Kliknem. Ikona zablysne. A nič. Kliknem znovu. Ikona zablysne ako Vierka Berkyová. A zase nič.

Vytiahnem. Chvíľu počkám a zasuniem späť. Sprievodca inštaláciou! Super! Nálada sa mi opäť mierne vylepšuje. Preklikávam sa na koniec a začínajú sa sťahovať súbory. Kilobajty nabiehajú ako besné ovce do košiara, 85%, 91%, 98,5%, keď mi odrazu jablko zahlási - inštalácia neprebehla v poriadku, kontaktujte výrobcu alebo poskytovateľa služby.

Nasadám do auta a upršanými tmavými ulicami už ako-tak odpchatej Bratislavy sa rútim do Polusu. V jednej ruke internet, v druhej jablko, štverám sa na Pomarančovník. Je tam ľudí, ako na výpredaji mrazených kurčiat. Každý v ruke žmolí vyfasované číslo, ja tiež. Prekračujem z nohy na nohu, potom konečne sedím a zaspávam. Trvá to neskutočne dlho. Túžim byť vyklobásený doma v teplákoch a nie na Pomarančovníku v Poluse.

226! Neverím vlastným očiam! Vyhral som džekpot! Prebudenie je kruté. Začína sa vyjednávanie a ja si uvedomujem, že pomaranče vedia byť občas kyslé, veľmi kyslé. Najskôr si nad jablkom a tým super internetom láme hlavu pomarančka. Po asi desiatich minútach však žiadá o pomoc kolegu. V útrobách Pomarančovníka začína byť dusno. Aj ostatné pomaranče už spozorovali, že sa niečo deje.

Presúvajú ma na pracovisko do rohu za skriňu. Pochopil som, že to bude na dlho. Pomaranč berie jablko s internetom, šúcha ho ukazovákom a ťuká. Potom zase kliká vo svojej mašine. Teraz zase šuchá... Prechádza ďalších 30 minút a ja už na duchu klesám k absolútnemu dnu. Pomaranč dostáva nápad a volá na technickú podporu. Prechádza ďalších 10 minút a s podporou na drôte šuchá a ťuká.

„Žiaľ, nevieme vám to nainštalovať,“ oznamuje pomaranč.

„V poriadku, nefunguje, tu ho máte naspäť, tu je doklad, prosím, vykešujte mi 39 éčok,“ hovorím a v duchu ľutujem premárnený čas.

„No ale na našich počítačoch funguje ten modem normálne, čiže je v poriadku a nemôžete nám ho vrátiť,“ argumentuje.

Prudko mi stúpa tlak a do líc sa hrnie rumenec. Zotmelo sa, vonku prší, fúka vietor a na Markíze už letí vrtuľník ponad nočný Istanbul.

Pomaranč sa medzičasom premieňa na poriadny kus citróna.

"Asi si nerozumieme. Vy mi to nedokážete spojazdniť a ja si ho tak môžem strčiť akurát tak viete kam. Napriek tomu mi tu idete tvrdiť, že mi nevrátite peniaze?" pýtam sa už trochu nasrato.

"Nevrátime," odpovedá citrón a v duchu prosí všetky nadpozemské sily, aby som vypadol a nerobil cirkus.

Zhlboka dýchaj, chlapče, hovorím si v duchu. Nebudem sa tu ja naťahovať s nejakým citrónkom na frenčajzovanom Pomarančovníku v Poluse. Idem domov, uvarím si čaj, zavolám na 905 a veci sa dajú do poriadku.

Automatizovaný ženský hlas, múdry ako rádio, ma začína navigovať. Ak chcete to, stlačte dvojku, ak áno, stlačte trojku a ak v časovom limite stíhnete stlačiť hviezdičku, ja vám možno poviem, ako na to. „Kurva, chcem hovoriť s operátorom,“ revem do telefónu, no nikto ma nepočúva. Prešlo ďalších 10 minút, čo sa pokúšam hovoriť s nejakým citrónom.

"Milena Dúžinatá, Pomaranč Slovensko, ako vám môžem pomôcť?" pýta sa ma citrónka. Prebieha štvrtá minúta telefonátu a ja jej vysvetľujem situáciu. Začujem divné pípnutie, tak pozerám ako puk na displej mobilu. Spojenie ukončené!

Som zúfalý a chce sa mi plakať. Nevládzem. Cítim sa, akoby ma celý deň z malých kanónov ostreľovali zhnitými pomarančmi. Nevzdávam sa však, zbieram posledne zvyšky síl, volám a znovu sa nezmyselne prepájam k nejakému citrónovi.

"Alojz Kôstka, Pomaranč Slovensko, ako vám môžem pomôcť?" pýta sa citrón. Vyrozprávam mu celý príbeh a túžim, aby mi povedal niečo pozitívne.

"Keby ste si ten internet kúpili cez náš é-šop, tak ho môžete bez udania dôvodu vrátiť do 7 pracovných dní. Keďže ste ho však kúpili v Pomarančovníku, vrátiť nám ho nemôžete."

"Prosím? To myslíte vážne? Aj napriek tomu, že nie ste schopní mi ten internet rozbehnúť?" pýtam sa ho nevychádzajúc z úžasu, zatiaľ čo mi z telky v obývačke reve týpek o najväčšej 3G sieti na Slovensku. Samozrejme, od Pomaranča. Zmocňuje sa ma beznádej a dostávam chuť spláchať na Plynárenskej rituálnu samovraždu.

"Žiaľ, toto je všetko, čo vám k tomu môžem povedať," uzatvára debatu citrón a praje mi pekný večer.

Veru pekný, a asi aj lepší. Presne tak, ako lepší môže byť deň s Pomarančom, ktorý - zdá sa - začína prezierať, ak nie rovno hniť...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?