Prvý krok sme zvládli relatívne ľahko a pokojne. Prebehlo niekoľko dlhých diskusií, rozobrali sme názory na život, priateľov, rodinu, koníčky a kariéru. Došlo k zhode a bolo to jasné. Ďalej pôjdeme každý svojou cestou.
Aj delenie majetku prebehlo v pohode. Nekričalo sa a nelietali taniere. Bolo to síce otravné, bolo potrebné vyplniť veľa tlačív, navštíviť mnohé inštitúcie a nakúpiť dostatok kolkov. Ale inak to šlo.
A zrazu sa to stalo. Zo dňa na deň sa z partnerov stali spolubývajúci. Formálne zmena prebehla. Ako dlho ale bude trvať, kým prebehne aj naozaj v mojej hlave a srdci?
Oficiálne sme dve samostatné jednotky, ktoré si už nemusia hovoriť s kým a kde trávia voľný čas, ktoré môžu flirtovať a randiť s kýmkoľvek sa im zachce a konečne robiť všetko to, čo v rámci „vzťahových kompromisov" nebolo dovolené.
Ale naozaj môžu?
Rozum hovorí, že áno. Vzťah sa skončil, nemáš už naňho žiadny nárok. Ale city neoklameš. A ani to, že máš pulz 200, pri každom pípnutí jeho mobilu a ty nevieš, kto mu píše, že ti z nervov ide prasknúť hlava, keď sa usmeje na sympatickú slečnu či to, že ti vyhrkne slza aj pri najhlúpejšej romantickej skladbe.
Dokedy to ešte bude trvať? Kedy sa z formálneho rozchodu stane skutočný? Čo pomôže urýchliť tento proces? Kedy prekonám svoju sebeckosť a budem sa tešiť z jeho radosti? Som zlý človek, keď chcem, aby nerandil, kým nebudem aj ja? Je to vrchol sebeckosti a egoizmu? Ako premôcť všetky nezmyselné výlevy smútku, strachu a samoty a dovoliť rozumu, aby zvíťazil?
No nič. Asi sa musím zmieriť s tým, čo hovoria všetci naokolo, že to, ŽIAĽ, „chce čas". Aj keď nechcem, aby to chcelo čas. Chcela by som lusknutím prstov byť v pohode a dopriať ju aj jemu. Takto ma čaká ešte niekoľko prudkých zmien nálad, nervózne reakcie na mnohých, ktorí za to nemôžu a preplakané víkendy. Ale asi to tak má byť. Asi aj toto pomôže k tomu, aby človek zo spomienok spravil len jednu papierovú škatuľu, ktorú založí hlboko pod posteľ...
A už len dúfať, že tých škatúľ sa nenazbiera príliš veľa... :-)
(autorkou príspevku je kamarátka, ktorá nemá vlastný blog, je príliš hanblivá, MR)
